Pred krutým osudom ho zachránili portréty pre šialeného nacistického doktora Mengeleho, vďaka ktorým prežil koncentračný tábor. Malý veľký muž, Ľudovít Feld, ktorého staršia generácia Košičanov pozná jednotne, pod prezývkou „Lajoš báči“. Napriek tomu, že sa košický rodák dostal do nacistického koncentračného tábora, mal to šťastie, že skonal až desiatky rokov po vojne, v rodnom meste. Široká verejnosť pozná jeho portréty a mrazivé výjavy holokaustu, Feld však vo svojej výtvarnej tvorbe prejavil aj vzťah k regiónu ako miestu, v ktorom každý z nás cíti zapustené korene, pokoj a útočisko.
Väzeň A7740 a jeho útek k prírode
Výtvarne stvárňoval nielen svoje rodné mesto, ale napríklad aj Zádiel, Čingov, región Gemera a Spiša. „V kontexte s jeho životnou drámou je zrejmé, že mal záujem o zaznamenávanie a zachytávanie prostredí, ktoré boli v čase pred vojnou a aj po nej zdrojom pokoja, Feldovým útočiskom,“ povedal nám k tejto časti tvorby velikána jeden z kurátorov výstavy jeho diel vo Východoslovenskej galérii Michal Štofa. „V košickom Starom meste si po vojne obnovoval spomienky, často ho zachytával také, ako si ho pamätal spred vojny, keď v ňom ešte žili jeho známi a rodina. Zaujímavé je ale aj jeho spojenie prírody a zrúcanín hradov, ako istého mementa ľudskej činnosti ‚zamrznutého‘ v čase, mimo mesta, v prírode, ktorá je predsa len viac vzdialená od ľudskej aktivity,“ doplnil M. Štofa.
Mengeleho tvár mal v živej pamäti, nikdy ho však neportrétoval
Napriek výraznej telesnej anomálii sa Feld stal dvorným kresličom nacistického doktora, pre ktorého mal zaznamenávať obludné experimenty, ale aj väzňov s rôznymi duševnými či genetickými anomáliami. Bol tak akýmsi osobným kronikárom Mengeleho. Košický výtvarník, ako jeden z ľudí, ktorí sa dostali z koncentračného tábora v Osvienčime živí, tvrdil, že na tvár doktora Mengeleho do smrti nezabudne a kedykoľvek ho dokáže portrétovať. Napriek tomu to ale nikdy neurobil, čo bol jeho osobný protest, akási forma pomsty.
Napriek neľahkému osudu ukazoval ľudskoť a spätosť s rodinou
Ľudovít Feld sa narodil v chudobnej židovskej rodine, no, narozdiel od svojich ôsmich súrodencov, prestal v ôsmich rokoch rásť. Jeho životná cesta bola tŕnistá, nie len pre hendikep, s ktorým musel žiť a často prekonávať posmech okolia. Bol odkázaný žiť v akomsi vlastnom, uzavretom svete – ako žid, snáď z obáv pred perzekúciami konvertoval na kresťanstvo, z tohto dôvodu ho vydedila vlastná rodina, kresťania ho zas neprijali, pretože bol žid. Keď nadišla chvíľa deportácie, Feld odmietol ponuku žiačky i dozorcu, ktorí ho chceli zatajiť. Chcel byť totiž so svojou rodinou, napriek tomu, že ho vydedila, a tak sa dobrovoľne prihlásil a putoval do „múzea“ nacistickej krutosti v Osvienčime. V koncentračnom tábore zahynuli jeho rodičia i súrodenci, dohromady 20 príbuzných. Z celej rodiny prežil iba „Lajoš báči“ a jeho sestra.
Aj keď Ľudovít Feld zomrel viac-menej v ústraní, stále viac pocty sa mu dostáva teraz, vyše 20 rokov po jeho smrti. V areáli židovskej synagógy na Puškinovej ulici v Košiciach stojí jeho socha, ktorej autorom je Juraj Bartusz. Obrázky, ktoré Feld namaľoval v Osvienčime, sa nikdy nenašli.
Na obrázku pohľad na Spišský hrad a pred ním Spišské Podhradie.(zdroj: Facebook)
