Videli ste na Facebooku tú krásnu fotku zasneženého centra Košíc s Dómov svätej Alžbety odrážajúcim zubaté slnečné lúče? Je veľká pravdepodobnosť, že áno. Bol to rýchly nápad – treba predsa využiť, že je tu raz za desaťročie kopa snehu – a rýchla realizácia. Táto fotka, povedzme to trošku sebavedomo, vo svojom časovom ohraničení hýbala Facebookom.

Každý odborník na digitálny marketing vám povie: víkend je na uverejňovanie príspevkov s čo najvyšším dosahom mŕtvy čas. Ale každý kvalitný špecialista ešte s potmehúdskym úsmevom pre istotu, trošku alibisticky, popod fúz utrúsi: Na druhej strane je to priestor, ktorý môžete ovládnuť.

A nám sa to 14. januára podarilo: dosah 346.244, 3.130 zdieľaní, spolu 15.300 lajkov, komentáre nie len v slovenčine, ale aj angličtine španielčine či taliančine… To je na stránku s 4.000 fanúšikmi poriadny „obrat“. Navyše, je vysoko pravdepodobné, že náhly nárast počtu fanúšikov o cca 600 osôb, spôsobila práve táto fotografia. Do „boostovania“ sme pritom neinvestovali ani jediný cent. Slušné, nie? Áno, Facebook je od istej doby najmä reklamným nosičom zameraným na vašu peňaženku, no ešte stále sa dá spraviť diera do sveta aj s organicky šíreným obsahom – obrázok košického Dómu bol toho perfektným dôkazom.

A prečo tak uspela práve táto fotka? Okrem toho, že oplýva vlastnou krásou (tu sa natíska povinnosť pochváliť autora Vlada Fabiana), v dušiach našich emigrantov vyvoláva silnú nostalgiu, u všetkých domácich i vysťahovaných aj istú mieru patriotizmu.

V internetovej divočine sa navyše fotka rýchlo rozšírila, nie všetkým administrátorom stránok a profilov sa zdalo ľahšie kliknúť na ZDIEĽAŤ, radšej si fotku stiahli a uverejnili ako vlastnú. Ale aj tak poslúžila svojmu účelu – všetkým nám pripomenula, že (povedané poetickou rečou Miroslava Válka) domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.